Welt.de - "Dospievať je relatívne"

30. srpna 2009 v 13:39 | nonna |  Interview
Deti, ako uteká čas: Teenie hviezdy z Tokio Hotel sú už tiež takmer dvadsať ročné. Bill a Tom rozprávajú o páde v 15tich, šťastí, samostatnom chodení na nákupy a prečo sa najradšej rozprávajú s babičkami.

Bill Kaulitz nevychádza z domu nikdy nenalíčený, povedala žena z nahrávacej spoločnosti. Preto sa pri termínoch musí stále počítať s časom na nalíčenie. A keď stojíte pred mladým, drobným mužom, dostanete slabé tušenie, ako veľa času potrebuje jeho výzor. Spod čiernych, perfektne upravených vlasov, vykúkajú blonďavé dredy, očné viečka zdobí zmes čiernej a bielej čiary, k tomu pasujú nalakované nechty. Ruky v kožených rukaviciach majú úsilie usporiadať množstvo reťazí, ktoré sú uchytené a usporiadané na jeho čiernom tričku. Jeho dvojča Tom, sedí vedľa neho na gauči v hotelovej izbe s ružovými stenami. Vyzerá ako streetrocker s koženou bundou a zapletenými vlasmi. Nie menej nákladné, ale nie také nápadné. Dvaja úplne normálni chlapci skrytí vprestrojení popových hviezd.

Bill, Tom, 1. septembra máte narodeniny, čo si prajete?
Bill: Prajem si, byť spoločne s mojou rodinou, vidieť mojich priateľov a piť kávu. Milujem pitie kávy, pijej jej litre. A rád by som mal kávové posedenie so šľahačkovou tortou. A úžasné by bolo, keby mali všetci nad 60. Tak by to boli správne klebety pri káve.
Tom: S tak starými ľuďmi, môžete totiž viesť rozhovory, ktoré sú úplne strelené. Majú úplne iné myšlienky. Pripadá mi dobré, každú nedeľu klebetiť pri káve.

Máte materiálne priania?
Bill: Ja nie.

Možno nové auto?
Tom: Verím, že nie je nikto, kto mi daruje niečo materiálne. Ale jasné, z nového auta by som sa už tešil.

Budete mať 20. Ste dospelý?
Bill: Verím, že nikdy nedospejem. Ale dospievať je tiež relatívne, už v 13tich som si myslel, že môžem robiť všetko a cítil som sa byť dosť starý na to, aby som chodil do klubov a pil alkohol. Vždy som sa cíitil byť starší, ako som bol.

Po diaľkovom vyučovaní ste dostatočne dali strednú dospelosť a bol to obzvlášť dobrý výkon.
Bill: To je skoro trápne, nie?

Trošku.
Bill: Tom a ja me nenávideli školské obdobie. Bolo to najhoršie obdobie v našom živote. Všetkých, ktorí chodia do školy, mi je veľmi ľúto.

Čo bolo na tom také zlé?
Tom: Najviac sme boli v škole pohoršovaní kvôli nášmu vzhľadu. Zo všetkého najhoršie mi príde, že osobnosť každého jednotlivca, je v škole utláčaná.
Bill: Tom a ja sme boli preložení do dvoch rôznych tried za trest v 7. triede. Boli sme naozaj problémové deti a skoro sme zo školy vyleteli. Ale nie kvôli drogám, alebo bitkám. Ale kvôli rozhovorom, do ktorých učitelia jednoducho nedospeli. A tu si človek uvedomí, že pedagogika na vzdelávanie učiteľov je príliš krátka. Mnoho skĺzlo rovno do štúdia, pretože nevidia žiadnu inú možnosť. Ale na to, byť učiteľom, ním musí človek naozaj chcieť byť a mať vášeň.

Mnohí vaši fanúškovia vás majú za svoj charakterový vzor. Sú hodnoty, ktoré chcete poskytnúť?
Tom: Vlastne sa necítime ako vzory.

Ale vy už žijete trochu popredu. Ste si toho vedomí?
Tom: Nie, často nie. Človek si tiež musí urobiť voľno. Aj tak už máme veľmi obmedzený voľný priestor. V žiadnom prípade nechcem teraz dbať ani na to, aby som v rozhovoroch nepoužíval žiadne vulgarizmy.

Ale angažovali ste sa napríklad v kampani proti AIDS.
Tom: Samozrejme, už sa niekedy pokúšame postaviť k veciam, ktoré považujeme za dôležité. Ale v konečnom efekte: Nenávidím túto ukazovaciu pozíciu. Nikdy by som na nej nechcel byť.

Pôjdete voliť?
Tom: Hmm, áno. Uvidí sa.
Bill: Potom to bude v každom prípade po prvýkrát.

Aký vysoký je podiel normálnosti vo vašom živote?
Bill: Jedno percento.

Je to také, ako u medzinárodných hviezd, že už nikdy nemôžete ísť nakupovať?
Tom: Áno, absolútne. Keď sme začali robiť hudbu, boli sme vo veku, kedy pre nás nakupovali rodičia a teraz sme vo veku, kedy by sme to museli robiť sami a nemôžeme.
Bill: Znie to síce úplne cool, mať súkromného asistenta, vždy mať všetko zabezpečené. Ale ja by som si tiež rád raz kúpil jogurt sám.
Tom: V USA sú aj obchodné domy, ktoré sú otvorené 24 hodín denne. Sem môžeš ísť aj v noci o štyroch, keď tu nikto iný nie je. Tu sme raz boli v oddelení hračiek a všetky sme si pobrali. Pištole so šípmi alebo autá na diaľkové ovládanie.
Bill: A potom sme sa s tými autami strieľali. Totálne hlúpe.

A ako si nakupujete oblečenie?
Bill: To potom človek robí väčšinou cez internet, alebo z katalógu. Totálne nudné. Ale niekedy musíte aj preskočiť svoj tieň. Vysrať sa na to, potom tu vonku stoja fotografi a fanúšikovia pred dverami. Niekedy musíte ísť von, človek to jednoducho tiež potrebuje na to, aby žil.

Koľko stoja želania na vašom kateringovom liste?
Bill: Vlastne je každý rok nový. A musím sa priznať, že je celkom pekne dlhý. Ale sme tak málo doma a potom sa človek pokúša mať to čo najviac pekné. Najdôleźitejšia vec je káva a správne deky v hoteloch. Táto vlnená prikrývka je najhoršia. Človek sa tu cíti ako v stane. To je to, čo je najdôležitejšie, správna deka a správny vankúš.

Mali ste skôr vlastne úplne normálne priateľstvá?
Bill: Nie. V Tokio Hotel dobe nemáme žiadnych nových kamarátov, pretože človek už tak dobre ľudí nespozná. Každý, kto nás stretne, má už na nás často názor.

V kontakte s ľuďmi ste obzvlášť opatrný, pretože vás často klamali?
Tom: Áno, väčšinou pri ukrytých redaktoroch. Na začiatku našej kariéri sme mávali extrémne zážitky. V 15tich sme boli na každej aftershowparty a samozrejme sme si už pripíjali alkoholom. Vtedy to bolo také: Vypil si glg alkoholu a potom zavolali redaktori na ďalší deň na úrad pre mládež a chceli to celé udupať.

Ale pravdepodobne ste mali tréningy, ako musieť tieto situácie obísť.
Tom: Nie, nikdy sme nemali. A tiež nechcem niekoho, kto by mi rozprával, ako musím odpovedať na ktoré otázky.
Bill: To sa musí človek naučiť sám. Tým, že do toho spadne a potom žije s tým, že budú raz v novinách stáť aj nepravdivé veci.

Dostávate pre také prípady psychologickú podporu?
Tom: Psychologickú starostlivosť preberá rodina a priatelia. Mohol by som si predstaviť, že dostanem profesionálnu pomoc, ale na to zase nemáme žiadny čas.
Bill: Keď to ľudia robia, rozumiem tomu. Problém je, že tomu neverím.
Tom: Tiež si vždy myslím, že som múdrejší ako samotný psychológ.
Bill: Presne. To všetko, čo tu rozprávam, rozprávam vedome, pretože to je môj problém. A potom mi psychológ povie: Áno, musíš nad tým sem-tam rozmýšľať. A potom si myslím: Áno, skvelé, to som vedel aj predtým.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.